
Spomínam na deň, keď sme sa prvýkrát stretli. Ladne si kráčala okolo mňa a Naruta. On bol tvoj kamarát z detstva, tak si sa mu pozdravila a na mňa sa jemne usmiala. Nebudem preháňať ak poviem, že ma tvoj čarovný úsmev ohúril. Začala si sa s Narutom o niečom rozprávať. Netuším o čom, lebo vtedy som vnímal len tvoje zelené oči plné života a rúžové vlasy poletujúce okolo tvojej krásnej tváre. Nechápal som, ako môžu mať takú farbu. Usmievala si sa, priam si žiarila šťastím. Myslel som si, že sa niečo stalo ale po nejakej dobe strávanej s tebou som prišiel na to, že ty si málokedy smutná. Vždy máš dôvod sa usmievať a vyžarovať šťastie. Poprosil som Naruta aby mi dal aspoň tvoj facebook. Písal som si s tebou každý deň. Vždy si mi zlepšila náladu, nech sa stalo čokoľvek. Po troch mesiacoch stretávania sa s tebou som sa odhodlal a opýtal sa ťa, či so mnou nebudeš chodiť. Bol som nesmierne šťastný, keď si súhlasila.
Tiež si pamätám naše prvé milovanie. Síce si nebola moja prvá, ale bol som nesmelý. Nechcel som ti ublížiť a bál som sa. Síce vravím, že si nebola moja prvá, ale bola si prvá, ktorú som miloval a dal by som jej aj život. Nie, nikdy na ten deň nezabudnem. Bol som si istý tým, že ty si tá pravá s ktorou ostanem do konca života.
Ale teraz nemyslím len na naše krásne chvíle, spomínam tiež na ten deň, keď sa môj život radikálne zmenil. Môžem povedať, že to bol najhorší deň v mojom živote. Bola si u mňa doma, sedela si vedľa mňa a hlavu mala položenú na mojom ramene. Pozerali sme spolu film. Nejaká komédia. V tom ti zavolala mama. Vraj máš prísť domov a popratať si izbu. Plus si dostala domáce väzenie. Tvoji rodičia sú zvláštni. Nikdy ti nepovedali, že ťa majú radi. Väčšinou si bola len tá neplánovaná a naviac. Správali sa k tebe ako ku cudziemu dieťaťu, nie ako ku vlastnej dcére. Rýchlo si sa so mnou rozlúčila a vybehla von. Aj tak som bol šťastný, že si so mnou aspoň chvíľu bola. Vybehol som hore do svojej izby, keď som počul obrovskú ranu. Asi nejaká havárka. Nezaujímal som sa. Po chvíli som počul sirény sanitiek. Všetky mierili do uličky, ktorou si aj ty išla domov. Predsa som len zvedavý človek a je to blízko môjho domu, tak prečo sa nepozrieť? Obliekol som si bundu a rýchlym krokom vyrazil. Bolo tu veľa ľudí a áut. Niekoho vedľa som sa opýtal, že čo sa stalo. Odpovedal mi, že nejaké dievča zrazil blázon, ktorý išiel snáď stovkou. Zľakol som sa. Čo ak si to ty? Rýchlo som sa ho opýtal ako vyzerala. Vraj vlasy nezvyčajnej farby a zelená vetrovka. Nezvyčajné vlasy a zelená vetrovka... Takú má aj Sakura! Ty... Nerozmýšľal som a predral som sa davom. Na nosítkach bolo pripútané dievča. Ruky malo odreté a čelo rozbité. Sakura... prečo práve ty? Chcel som ísť s tebou ale dvere od sanitky mi zatvorili pred nosom. Cítil som ako rýchlo mi bije srdce. Nevnímal som okolie, len som stál na mieste.
O dva dni som za tebou prišiel do nemocnice. Doktor mi povedal, že si v kóme. Navštevoval som ťa každý deň. Každý deň, celý rok. Všetci už strácali nádej. Doktori tvrdili, že je takmer nemožné, že sa zobudíš. No ja som neprestával veriť v zázrak.
Sedím tu s tebou. Vonku je už noc a jediné čo osvetľuje tvoju izbu sú pípajúce prístroje. Dnes je to posledný deň. Tvoji rodičia podpísali ten papier. Súhlasili. Zajtra ťa odpoja od všetkých prístrojov a ty odídeš. Snažil som sa ich presvedčiť, prosil som ich na kolenách nech nestrácajú nádej. Oni ma ignorovali. Vraveli, že nič ako zázrak sa nestane. No ja som v to veril! A stále aj verím... Verím a modlím sa ku všetkým bohom aby sa stal zázrak a ty si sa zobudila. Aby si opäť otvorila tvoje krásne smaragdové oči plné života. Stále s tým nie som zmierený. Stále dúfam, že sa zobudím a ty mi povieš, že som mal len zlý sen. Nechcem veriť tomu, že už zajtra ma opustíš a ja nebudem mať osobu, ktorú milujem. Neviem ako budem ďalej žiť. Ešte som nad tým nepremýšľal.
Pomaly vstávam a jemne ťa pobozkám na čelo. Je to jediné miesto, kde nemáš žiadne hadičky.
"Milujem ťa." na tvoju snehovo bielu tvár dopadne moja slza. Jasné, som chlap. Chlapi neplačú. No nemôžem neplakať, keď ťa tu vidím a uvedomujem si, že je to naposledy. Pomaly kráčam ku dverám. Dotknem sa kľúčky, keď za sebou počujem chrapčanie. Viem, že je to jeden z tých prístrojov. Neotáčam sa, ak by som sa otočil, už by som asi neodišiel. Zatlačím na kľúčku, no zase sa zastavím. Počujem ako sa niečo hýbe na tvojej posteli. Jemné šušťanie tvojej prikrývky a zase to chrapčanie. Hádam sa sám so sebou, či sa otočiť alebo nie, no nakoniec moja zvedavosť vyhrá. Zase. Pomaly otočím hlavu na bok, aby som na teba dobre videl. Ruka mi spadne z kľúčky a ja stojím na mieste s otvorenými ústami. Mám halucinácie alebo je to ten zázrak? Prídem bližšie, aby som sa uistil, či sa mi nesníva. Stojím pri tvojej posteli a pozerám sa ti do očí. Nie sú také živé ako predtým, ale sú otvorené. Pomaly a veľmi namáhavo dvíhaš ruku a dotkneš sa tej mojej. Si slabá, neudržíš ju a spadne ti na postel. Cítil som tvoj dotyk. Teraz som si istý. Stal sa zázrak. Žiješ. Nevydávaš žiaden zvuk. Keď sa snažíš z hlboka nadýchnuť, tak trochu chrapčíš, no mne to stačí. Pomaly zatvoríš oči, no o pár sekúnd ich zase otvoríš
"Sa-suke" zašepkáš. Neváham a postláčam všetky gombíky vedúce ku sestrám a doktorom.
Stal sa zázrak. Aj oni to potvrdili. Žiješ. Povedal som ti všetko. Nemôžem povedať, že tvoji rodičia boli nadšení, keď sa to dozvedeli, ale to nás teraz netrápi. Všetko je už dobré.
Si už dospelá. Oslávila si osemntástku a presťahovala sa ku mne. Každý deň si dokazujeme lásku. Obidvaja sme šťastní a to len vďaka zázraku, na ktorý nikto neveril.
Oficiálne prvá jednorázovka! Váš názor? Je taká typická, žiadna novinka. Mala som v pláne to zakončiť Sakurinou smrťou ale tak... proste som nenormálny milovník Happy-endov. Takže, ak si prečítate KOMENTUJTE. Ďakujem
veľmi krásne ..už som si fakt myslela,že necháš Sakuru zomrieť.